SONY DSC

Garnard

Garnard je umelcom ulíc, hlavne tých bratislavských. Nemožno ho nazývať street artistom, pretože tento názov nie je podľa neho celkom presný. To, čo o ňom vypovedá najviac, sú jeho diela. To, čo o sebe vypovedal sám, si môžete prečítať v nasledujúcom rozhovore, kde sa takisto dozviete viac o slovenskej street art/graffiti scéne.

Bernard Sumner, spevák/gitarista New Order sa kedysi rád zabával tým, že pri každom interview poskytol iné priezvisko.  GarnArt, Garnart, Garnard… Na internete sa dá nájsť niekoľko verzií Tvojho pseudonymu. Je to hra s prešmyčkami alebo sú to len skomoleniny?
Hej, odpoveď na toto je asi sklamaním, lebo fakt sú to len variácie pseudonymu, ktoré vymysleli ľudia, lebo som málo slávny a nevedia presne, čo to píšem (: Čiže žiaden hlbší význam nehľadaj. Toto prázdne meno nadobúda možno časom silu tým, aké maľby sa za ním skrývajú, ale v stave zrodu to boli ničneznamenajúce písmenká, ktorých pôvod je taká detská trápnosť, že to vie len moja priateľka a tá tiež len tak-tak, lebo sa za to hanbím.

Tvoríš už viac ako desať rokov. Počas tohto obdobia sa tvoje práce vyvíjali spolu s Tebou. Hľadáš inšpirácie v každodenných postrehoch, predmetoch, ktorých sa dotýkaš? Je pre Teba podstatné preniesť  na steny svoje pocity?
Ako to zhrnúť? Nejaká výtvarná tvorba ma sprevádza životom hádam celým a graffiti posledných desať rokov, čiže na začiatku cesty veľmi nejasné očakávania, čo by mi to malo priniesť, žiadne kvalitné práce a jediným zázemím a hnacím motorom bolo nadšenie, sebamotivácia, viera, že to bude niekedy fajn. Všeličo som skúšal, bol roztopašný, nesústredený, zbytočne euforický i zúfalý. Hľadanie je teda plné prác, ktoré teraz necením, za niektoré sa hanbím, mnohým ani nerozumiem a robil som ich. Ale som rád, že možno posledné 2-3 roky je moja tvorba taká vyrovnaná, bez výkyvov a plná logiky a triezvosti. Viem ju obhájiť a je stále rozvíjateľná bez strachu zo stagnácie. Na tvoju otázku by si asi čakala nejakú snovú, vznešenú odpoveď, ako mám potrebu reagovať na nejaké emócie, čo ma stretajú. Ale nie, odpoviem veľmi pragmaticky, lebo pre mňa, maľba je veľmi racionálna vec, priam matematika, kopa vzorcov, ktoré zohľadňujem, keď budujem kompozíciu. Nechanie sa unášať pri maľbe nejakými náladami je stav z drogy a to je pre mňa nesústredenie, čo je pre mňa pliaga tvorby. K stene/plátnu idem s absolútne čistou hlavou. Obraz budujem primárne s rozumom a až potom citlivo. Moje maľby sú citlivé ako to len ide, len unášanie sa citlivosťou skĺzava do insity, a preto s ňou laborujem opatrne.

Tvoju tvorbu mohla vidieť verejnosť aj počas Street Art Festivalu v Bratislave, na električke putujúcej mestom alebo na miestach, ktoré si určuješ len Ty sám. Vnímaš spätnú väzbu? Snažíš sa brať  svoje práce ako prostriedok na komunikáciu s prostredím?
Odpoveď bude mierne egoistická. Žijem si život – maľba v škole a v exteriéri. Na čo mám v ktorý deň chuť, za tým idem. Primárne chcem namaľovať fajn obrázok, aby sa páčil mne. Určite verejný priestor nechcem przniť a maľbou nechcem nejako prvoplánovo šokovať. To je predpoklad kvalitného vstupu do urbanizmu myslím, čiže tu už zohľadňujem nepriamo to, že to má byť pre ľudí. Chcem vlastne prísť na miesto, ktoré si vyberiem, miesto, kde vidím svoj obrázok ešte predtým, ako tam reálne je. Tá realizácia musí prebehnúť teda hladko. Nechcem byť pri tvorbe veľmi konfrontovaný s ľuďmi, ktorí by ma mohli negatívne alebo nepodložene pozitívne rozptýliť. Toto je tiež vlastne moja komunikácia a zároveň nekomunikácia s ľuďmi. Takto je im nechcene prispôsobená moja téma, maľujem často abstraktné formy ľuďom možno pri prvom pohľade vzdialené, nič nehovoriace, aby neprišli a nesnažili sa ma presviedčať, že ten tigrík vyzerá ako kravička, prípadne, že je to milé a pekné. Spätná väzba. Je veľmi ľahké uspokojiť diváka. Spätnú väzbu, pozitívnu, dostaneš ľahko od bežnej verejnosti a negatívnu veľmi ťažko. Stačí si nastaviť funkčný štandard, ktorý teší oči a lepí ústa ľuďom a dá sa maľovať čokoľvek. Tam už musíš len zohľadniť od koho ju potrebuješ. Pozitívna spätná väzba je veľmi potešujúca, no ani si nespomeniem, od koho ma naposledy potešila. A dostal som ich mnoho. Ľudia majú strašne malé nároky a páči sa im všetko, čiže byť laikmi hodnotený pozitívne a cenenie si toho je zaspatie na vavrínoch. Nie sú tu vlastne ľudia, ktorých recenzie ma zaujímajú. Kto maľbu miluje, bude tvoriť aj bez feedbacku. Spätná väzba je potešujúca, ale nie nevyhnutná. Mierna uzavretosť voči okoliu sa mi osvedčuje stále viac ako najschodnejšia.

g2

Aký máš postoj ku graffiti? Myslíš, že z formálneho hľadiska sa dajú posunúť ďalej alebo si vytvorili vlastné hranice? Vidíš v street arte oslobodenie sa od určitých pravidiel, ktoré sú príznačné pre graffiti?
Ešte pred touto otázkou by mala byť otázka, či vidím rozdiel medzi graffiti a street artom. A tu je ten kameň úrazu, pretože keď zodpoviem túto otázku, ktorú som si položil sám, tá druhá bude strácať zmysel. Určite, výstupov na stenu existuje X a bolo by vhodné vymyslieť delenie. No delenie na dva tábory je pre mňa nesystematické a nič nevraviace. Preto ja skríknem graffiti, keď vidím šablónu, tag, hocičo. Graffiti hranice, o ktorých hovoríš, samozrejme existujú a sú čiastočne obmedzujúce, ale ctím ich a vyrastal som akceptujúc ich. Viem, že keby neboli stanovené, v tejto punkovej disciplíne by bol ešte väčší neporiadok ako je tomu teraz. Niekto, kto maľuje 10 rokov graffiti a je súčasťou scény sa nenazýva street artistom a toto označenie berie skôr ako čosi hanlivé. Street artisti sú ľudia, ktorí bez akéhokoľvek rešpektu vstupujú na pôdu ulice. Writeri sa zase hrdia, ako im ulica patrí a pritom v nej nechávajú prekvitať slabučké počiny ľudí, ktorí v nej nevyrastali a vôbec toto útočisko nepoznajú.

Ďalším problémom je zadubenosť, nerozhľadenosť writerov, ktorí nemajú ambíciu graffiti posúvať do iných vôd ako do práce s typografiou. Ale toto je debata na tri dni a bez konca. Chcem ešte povedať, že každý, kto robí nejaké mural paintings na vysokej úrovni, má začiatky v graffiti. Street artistom sa stanem, keď som malý chlapec, lebo som videl Banksyho na nete. Hlúposť. No ešte v horšom prípade, starší chlapec, ktorý nestihol v pätnástich najpotenciálnejší nábor na vlnu uličníka, by si rád povedal: budem street artista- blud, nefunkčné. Ja mám 25 rokov, nikdy som nesedel na koni a mám súdnosť. Viem si povedať, že už by som sa to dobre nenaučil, nevcítil sa už do konskej duše tak, ako street artista nepochopí dušu ulice. Nechcem fakt strašiť. Naopak, všetkým ľudom želám súdnosť pri výbere vecí, ktorým sa venovať/nevenovať vo voľnom čase.  Môj rezultát je: existuje len graffiti a nedá sa obísť. Dá sa určite transformovať do čohosi, čo spoločnosť už nazýva street artom, no až po dlhých rokoch prechádzok mestom so sprejom v ruke .

Mladí toyovia vyliezajú v noci zo svojich vyhriatych domovov, aby zažili pocit nebezpečenstva, vzrušenia, pričom ich výtvory nehrajú prvoradú úlohu. Svoje „Tagy“ zanechávajú na stenách často krát bez myšlienky. Myslíš, že je všeobecným problémom mladých ľudí, že si jednoducho osvoja titul writer bez hlbšieho zamyslenia sa nad ním?
Bolo by naivné veriť, že niekto naučený spadol z neba. Všade na svete  je pomer toys ku writerom tak 100:1 a mesto tým trpí, lebo vznikajú veľmi škaredé veci. Realita je taká, že pre ďalšie graffiti generácie sú toys nevyhnutní. Nedá sa s tým vybabrať, skrátiť ten boľavý tréning. Zo skúsenosti viem, že keď si napríklad niekto starší zoberie pod ochranné krídla kohosi mladšieho a učí ho čo a ako, toy má všetko zadarmo. Neváži si ľahko nadobudnuté skills. Vývoj bol neprirodzený, nie je v tom zahĺbený a po čase  prestáva maľovať.

A prestáva ich kvantum.  Keby som to zobral tak futbalovo (aj keď sa o tom nevedie žiadna štatistika samozrejme), v niektorých ročníkoch nenájdeme writera a svojho času ich bola určite stovka. Napríklad, že tá liaheň novej generácie je taká úbohá, že Bratislava tento rok nemá 21-ročného sprejera. Tiež som bol toy a mám za sebou také počiny, za ktoré by mi trošku konzervatívnejší človek ruky polámal a ja by som sa mu vtedy čudoval, no teraz už nie. Samozrejme, toys sú komunita, s ktorou nekomunikujeme. Využijem tento rozhovor na ich osvetu: Ahojte, chcem len…vývoj nezrýchliš a každý zo scény preklínal roky a pýtal sa, koľko ešte,  kým budem slávny a cenený. A to je úplne zlá taktika a rozptyľovanie sa popri maľovaní. Treba natierať a keď ostatní vidia, že je to príma a množí sa to, tak skôr či neskôr budeme kamoši, ak preukážeš na dlhší čas zanietenie, skromnosť a pokoru. To bola rada a teraz prosba: Nezdravte ma, nechváľte mi veci, neusmievajte sa na mňa. Nepoznám vás. Takto sa do môjho povedomia dostať nedá. Iná cesta skamarátenia sa ako cez vaše maľovanie neexistuje.

g1

Čo si myslíš o vzájomnom prekrývaní si vecí, teda pomyslenej vojne medzi street artistami a writermi, ktorá sa odohráva na stenách v Bratislave?
V ulici sa začalo objavovať niečo, čo nemalo. Bolo to promované ako street art a mýlilo to ľudí. Nepravda z posledného pravdivého média/ulice/ nemohla byť premlčaná. Nebola to vojna. Bola to párhodinová akcia, kde dotknutá strana nepovedala mäkké F, lebo cítila, že jej privilégiá sú nulové a ich počiny tak slabučké. Keby sme to neodinštalovali my, spravil by to asi vietor za nás.

Má slovenská scéna oproti zahraničnej čo dobiehať? Ak áno, v čom konkrétne.
Napadá mi pár úskalí. Graffiti scéna tu nezastrešuje veľa ľudí, ktorí by robili práce hodnotiteľné ako street art,  preto sa toho môžu zdanlivo ujať hocijakí ľudia neoprávnene. A po ďalšie, je tu mikroscéna postavená na jednotlivcoch bez zjednoteného štýlu objavujúceho sa v celom meste. A skoro žiadny potenciálni nástupcovia. To je už taký sociálny problém asi všade, že dnešná mládza neprepadne ničomu tak choro, že by pre hobby aj dušu potratila. Ale mohlo by byť určite aj horšie v päťmiliónovom postkomunistickom štáte.

Street art od svojho vzniku prešiel dlhú cestu.  Mnohí umelci súčasne tvoria na uliciach a súčasne vystavujú v galériách.  Vnímaš to ako odklon od pôvodnej koncepcie, ktorá bola charakteristická ilegalitou a pouličnou tvorbou?
To je divný presah, pri zrode graffiti nemysliteľný, no od úspechu napríklad Basquiata sa to stalo normálnou vecou. Vzdávam najväčší rešpekt tomu, kto odmietne vystavovať, ak o jeho práce je záujem. Odmieta tak nevyhnutné peniaze a srší z toho skutočná ortodoxnosť. Mne nerobí problém predať graffiti, prezentovať ho publiku, ktoré má záujem ho teoreticky chápať. Stále sa dá chlácholiť, že to nie je úplná prostitúcia, lebo z ulice do galérie je to fajn, naopak z galérie do ulice je to nefunkčný street artový blud. Jednoducho, predal by som nejakú vec aj vedúcemu kriminálky či lesníkovi, ak by dal peniaze.  Je skvelé, že je doba taká a graffiti sú tak populárne, že sa môže takáto situácia pokojne stať. Ktokoľvek môže chcieť graffiti a tak to nemusím brať ako podozrivé alebo divné.

Garnard a jeho vzťah k pojmu „vlastníctvo“.  Podľa akých kritérií si vyberáš miesto “útoku“?
Skôr žiadny. Koncept nejakého značkovania teritória neriešim určite, nemám ambície ani vybavovať plochy. Nejako som zaneprázdnený a tiež nevládzem viesť dialóg s ľuďmi, ktorí graffiti z duše nemusia. Moje maľovanie graffiti je teraz vždy dlhodobo plánované, často za peniaze a viac sporadické. Mojou ambíciou je mať tak 10 kvalitných fotiek piece-ov za rok, a to som ich niekedy súkal aj 60. V graffiti som dosiahol lokálny strop (ktorý je tu pranízko). Potreboval som to premostiť do inej sféry, kde by sa na to dalo plynulo nadviazať na inom poschodí. Veľká časť mojej energie, ktorú som vkladal do graffiti,  je v maľbe v škole. A mám sa super, lebo mám zrazu dva profi koníčky, čo sa nebijú. Od jedného si môžem oddýchnuť druhým a naopak.

Voľné prúdy myšlienok, najobľúbenejší recept alebo odkaz ľudstvu:
Zdanlivo hnevlivý prejav je pre mňa nevyhnutný, aby som docielil disciplínu a nasadenie. Popritom považujem za správne demonštrovať to, že graffiti nie je len zábavka, že tam a tam som si strekol. Je to komplexne silné hobby, ktoré, keď niekto prežíva so všetkým, čo ponúka, nejde nemilovať. Zisťujem tak, že dokáže baviť dňom i nocou, že v ňom nájdeš úplný pokoj/úplné rozptýlenie/pravdivý pohľad na mesto zžitím sa s ním, ako aj sklamania mestom  a systémom fungujúcim v ňom. Je to škola/rebélia a z týchto protikladných atribútov v ňom sa nedá vyberať. Graffiti zahŕňa všetky tieto mínusy aj plusy. Je ako instantná schizofrénia, ktorú writeri pociťujú a podstupujú. Človek jednoducho zakrnel v posledných storočiach  hubárčením, s hrabľami na poli a škriabaním zemiakov. Zrazu prišlo graffiti, ktoré nikto nevie celkom vstrebať. Jedinca aj možno ničí, ale chce to a musí to robiť, nejde inak.

Garnardovu výstavu si budete môcť pozrieť už v decembri 2013 u nás v Batelieri (Továrenská 14)!

Galéria na Flickr

Vladimíra Gahérová

31/10/2013 0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>