la-pandilla

La Pandilla

Alexis Diaz a Juan Fernandez, to sú dvaja členovia zoskupenia La Pandilla pochádzajúceho z Portorika. Pod ich rukami prechádzajú prevažne zvieracie charaktery rôznymi metamorfózami. Pohrávajú sa so surrealistickým stvárnením jednotlivých kreatúr. To, čo ich odlišuje, je nielen obsah ich tvorby, ale i forma. Pre maľbu na stene si totiž zvolili netradičnú techniku, čínsky tuš. O svojej tvorbe a plánoch nám porozprával viac Alexis.

Tento týždeň si už stihol spraviť jeden piece vo Francúzsku. V Toulousse sa vďaka Tebe objavila obrovská chobotnica, ktorá mala na hlave hniezdo plné vrán. Ako si prišiel k tomuto šialenému nápadu? A ako si sa cítil vo Francúzsku?
Veľmi sa mi páčila atmosféra vo Francúzsku. Ľudia v Toulousse sú veľmi priateľskí a vnímaví. Nápad s chobotnicou vznikol vďaka festivalu Rio Loco, kde som maľoval. Ten bol tento rok venovaný všetkému, čo súvisí s karibským ostrovmi. Tam sú tieto tvory vcelku bežným javom. A sám mám rád chobotnice. Požiadavka bola, aby bola moja grafika zobrazená na veľkom valcovom objekte. A keďže som potreboval zaplniť celý ten priestor, ako prvé mi napadla práve chobotnica s veľkými ramenami, ktoré by ho obopínali. Vtáky na vrchu jej hlavy sú malé karibské vrany. Tie sú taktiež veľmi populárnym zverom na ostrovoch.

A ako sa Ti zatiaľ páči a pracuje na Slovensku?
Som tu len druhý deň. Toto je prvý deň, čo maľujem vo vašej krajine, ale skutočne sa mi tu páči.

Maľuješ často v opustených miestach, ako je toto, blízko prístavu?
Ó áno, v Portoriku často pracujem v opustených priestoroch. Pred mesiacom som zasa niekoľko dní maľoval na púšti v Arizone, v rámci projektu The Painted Desert Project. Milujem prácu v takýchto priestranstvách. Nepotrebuješ tam žiadne povolenia a výborne to vyzerá na fotkách (smiech).

Paint Desert Project

Čím je pre Teba street art?
Pre mňa je street art skoro až závislosťou. Priniesol a prináša mi mnoho príležitostí. Vďaka nemu cestujem po svete a spoznávam kultúru rôznych krajín. Je to pocta, zanechať niekde svoju značku, vždy unikátnu. Zanechať tam v istom zmysle seba.

Vždy si naštuduješ typické alebo národné zvieratá krajiny, v ktorej budeš maľovať?
Áno, napríklad tu idem maľovať kozu, pretože je to u vás tradičné zviera z hôr (Alexis mal zrejme na mysli kamzíka). Bude to ale mix viacerých zvierat, prípadne ich kostier. Ešte ale presne neviem, s čím kamzíka skombinujem. Možno to bude vlk, možno medveď, neviem, pracujem priebežne.

Takže pracuješ bez skečov, in situ (na mieste)?
Málokedy si kreslím dopredu skeče. Vždy prídem so základným nápadom -  jedným základným zvieraťom – vo väčšine prípadov je to len hlava zvieraťa. Tú maľujem zväčša prvý deň.  A až potom sa rozhodujem, s akým iným tvorom ho prepojím, čo sa mi k nemu hodí. Miesto, kde maľujem, je pre mňa veľmi dôležité. Je to akási postupná konverzácia s prostredím obklopujúcim stenu, ktorú zapĺňam. Ľudia, ktorí žijú na tých miestach alebo blízko, majú veľký vplyv na výslednú prácu.

Ako sa cítiš teraz?
(smiech) Aj keď je to veľká stena a mám málo času, čiže som trochu pod tlakom, ale cítim sa výborne. A už teraz viem, že finálna podoba mojej práce dopadne veľmi dobre a snáď sa bude páčiť.

Je La Pandilla niečo ako značka, pod ktorou Ty a Juan pracujete spolu a zároveň samostatne?  Lebo niekto hovorí, že La Pandilla je duo, niekto, že si to Ty,  iní zasa, že La Pandilla je Juan.
Sme skôr kolektív, možno crew. Avšak crew pracujúca zväčša oddelene, spolu maľujeme len raz, dva krát do roka. Každý preferujeme iný spôsob práce. Týka sa to aj jej prezentácie.

Kde je Juan teraz?
V Portoriku. Juan uprednostňuje maľovanie na plátno. Ja zasa naopak, rád cestujem a maľujem na steny po celom svete.

Pracujete spolu len na veľkých muraloch alebo aj na menších veciach?
Záleží na tom, ako máme obaja čas. Všetci street artisti sa spájajú pri obrovských muraloch, nie sme výnimkami.

Aký veľký bude Tvoj mural na Slovensku?
No, taká stredná veľkosť, nebude až tak veľký. Bude však viditeľný z cesty a o to ide. To je dôležité.

Prečo práve čínsky tuš ako hlavný nástroj na vyjadrovanie? Je to kvôli lepšej práci s detailmi alebo je tam aj akýsi návrat k poetike starých grafických techník?
Keď som začal maľovať na stenu, jediný materiál, ktorý som mal po ruke, bol práve tuš a atrament. Už od školy milujem tuš a  proces maľovania s ním. Tuš je správne tekutý, môžem dávať silný dôraz na detaily, čo so sprejom nedokážem. Všetky moje steny som zatiaľ robil len s tušom a momentálne nemám potrebu to meniť.

Prečo čierno-biela kombinácia? Latinsko-americké krajiny sú predsa známe svojou pestrofarebnou paletou. Alebo práve preto táto kombinácia? Robí Ťa to originálnym na portorickej street art scéne?
Vlastne áno. Akási potreba odlíšiť sa tam bola, a preto som začal používať čierno-bielu kombináciu už pri prvej maľbe. Práca so základnými farbami ma baví. Samozrejme, keď mi nevyhovuje podkladová farba steny, na ktorú idem maľovať, tak ju pretriem podľa potreby nejakou žiarivejšou farbou alebo vytvorím nejaký viacfarebný svet. Tu je to napríklad oranžová a sivá farba. Avšak to len preto, aby základný motív na stene nezanikol, ale naopak vystúpil do popredia.

Je v Portoriku veľká street art / graffiti scéna?
Áno, najmä poslednú dobu vzniká veľká základňa kvalitných street artistov. Graffiti scéna je tam silná ešte dlhšie, viac ako desať rokov.

Cítiš veľký rozdiel medzi street artom a graffiti?
Je bežným javom a stalo sa to aj u nás, v Portoriku, že tí, čo kedysi robili graffiti, prešli na street art. Je to istý druh evolúcie. Ja osobne som hneď začal so street artom. Možno je to tým, že mi to nikdy nešlo dobre so sprejom. Naopak, vždy som bol dosť biedny. (smiech) To bol tiež jeden z hlavných dôvodov, prečo som začal s tušom.

Ale to Ťa istým spôsobom robí unikátnym. Používaš techniku, ktorú nikto pri  takých rozmerných muraloch nevyužíva. Je bežné, že sa pri street arte využívajú rovnaké materiály ako pri graffiti, len obsah je iný. Ty si prišiel s niečím iným.
Áno. A možno je to pre mňa len prirodzené, že pracujem s technikou, ktorú ako jedinú skutočne dobre ovládam.

Čo bolo na Tvojom úplne prvom street arte diele?
Bola to veľká ryba s ľudskou hlavou. Keď som začal maľovať v Portoriku, vytvoril som sedem muralov v priebehu dvoch mesiacov. Predtým som pracoval pre galérie, ale veľmi rýchlo ma to prestalo napĺňať. V Portoriku totiž veľa ľudí nenavštevuje galérie, iba tí s hrubšími peňaženkami. Chcel som, aby sa ulica stala galériou, aby každý mohol vidieť moje umenie. Zapĺňal som steny opustených budov maľbami a dúfal som, že sa ľuďom budú páčiť. To je moje hlavné posolstvo, meniť prostredie na niečo krajšie, meniť krajinu, transformovať ju na jednu veľkú galériu.

La Pandilla sú stále relatívne začiatočníci na medzinárodnej street art scéne, napriek tomu si už stihol navštíviť množstvo krajín. Tvoje obľúbené miesto?
Mojím obľúbeným miestom stále ostáva Portoriko (smiech). Ľudia sú tam skutočne šťastní. Milujem tiež Kaliforniu, pretože mi svojimi plážami a pohoriami pripomína práve domovinu. Ale Európu mám tiež veľmi rád. Hlavne vďaka bohatej kultúrnej histórii. Veľmi rád navštevujem tunajšie múzeá a historické pamiatky. Paríž je v tomto smere mojím obľúbeným mestom. Čo sa týka cestovania, teraz ma, po Bratislave, čaká maľovanie vo Viedni, Turíne a práve v Paríži. Potom sa vraciam domov. V septembri sa opäť vydávam na cesty. Idem do Mexika, neskôr do Argentíny a potom v decembri to bude Miami. Na svete je stále veľa miest, ktoré by som chcel navštíviť a maľovať tam.

Berieš  street art taktiež ako zdroj peňazí, ako zamestnanie?
Keď maľujem steny, tak peniaze neberiem. Namaľovaná stena je pre všetkých, príde mi neprirodzené za to dostávať peniaze. Platiť si nechávam za plátna, tie občas tiež maľujem a predávam. Z nich si platím účty. Milujem však, čo robím. Beriem to skôr ako hobby než ako prácu. Plátno s mojou prácou je vždy vystavené iba v galérii alebo u niekoho doma. To nie je úplne pre mňa. Radšej maľujem steny, ktoré uvidia všetci.

Špeciálna otázka. Je tu nejaké prepojenie medzi kedysi populárnou španielskou skupinou zo sedemdesiatych rokov La Pandillou a Vami?

Nie, nie (smiech). Keď som začal maľovať, používal som len svoje meno – Alexis. Kamaráti mi hovorili: „Človeče, to musíš zmeniť, toto je umenie, musíš sa volať nejako umeleckejšie!“ Tak som začal premýšľať. Prišiel som k názvu La Pandilla, čo po španielsky znamená gang alebo banda. Prišlo mi to vtipné. Keď v španielsky hovoriacich krajinách poviem, že som v La Pandilla, ľudia si hneď predstavia veľkú skupinu ľudí. My s Juanom sme pri tom len dvaja. Banda sami pre seba.

Náš kamarát prišiel pred časom s logom, kde sa pohral práve so slovom Pandilla a našim typickým miešaním viacerých zvierat do jedného. Vzniklo tak logo, kde sa spojila v jedno panda s veveričkou (ardilla po španielsky). Ten nápad sa mi veľmi páčil, vystihuje nás to.

Vladimíra Gaherová

13/09/2013 0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>