The+Ills

The Ills

The Ills sú jednou z najaktívnejšie koncertujúcich mladých zoskupení pod slovenským slnkom. A nielen pod ním. Už skoro päť rokov hrajú niečo, čomu sa hovorí post-rock, i keď sami sa tejto škatuľke bránia. Inštrumentálny rock, dlhé kompozície a napriek tomu nenudia. Majú za sebou dva albumy, sedemskladbový Splendor vyšiel na ich domovskom labeli Exitab minulý rok v septembri.

Na otázky odpovedali gitarista Martin „Iso“ a bubeník Ľuboš.

Existuje niečo ako bratislavská scéna?
M: Existuje. Je síce z veľkej časti tvorená ľuďmi, ktorý sa sem prisťahovali (aj my sme napríklad zbastardelá kapela s dvoma rodnými a s dvoma prišelcami). Bratislavská scéna je ale sama o sebe veľmi rôznorodý organizmus. Sama seba delí na časti, ktoré sú si stále vzdialenejšie. Určite tu však scéna je. Povedal by som ale, že dýcha a žije tým, že tu je plno ľudí, ktorí vo vlastných mestách nemajú šancu dostať sa pomerne často ku nie až tak  tradičným výstavám, koncertom a podobne. Ja som to tu miloval. Prišiel som z malého mesta a nevedel som sa nabažiť toho, že tu v skutočnosti je z čoho vyberať. Teraz som sarkastický domased, škoda. Trochu mi tá nadšenosť chýba. Ale tak je to asi so všetkými vecami, keď ich spoznáš zvnútra. Všetka tá ružová tak nejako vybledne.

Je naše hlavné mesto miestom na dostatočné vyžitie mladého človeka, bažiaceho po alternatívnejšej kultúre?
M: Áno. Stále si môžete vybrať z veľkého množstva možností. Nejde len o hudbu. Je tu čo robiť. Problém je podľa mňa s ľuďmi samými. V piatok večer zrovna nie je toto mesto najpohostinnejšie. To v prípade, že by ste chceli akcie, ktoré sú na výber opúšťať neskoro. Ale je tu kam ísť a je tu čo robiť. Ďalší problém je tak trochu zasa o ľuďoch. Toto mesto je skvelé, no nie je veľké. Na jednej strane živí komunitný život, no na druhej také to slovenské “videla si čo mala včera Petra/Ľuba/Maja na sebe/s kým bola/čo povedala na našu obľúbenú hudbu/…?” aplikovateľné do akejkoľvek témy rozhovoru.

Ľ: Určite áno, aj keď niekedy sa tu dejú také zvláštne veci, že mesiac pomaly nie je kam ísť, a potom sú zrazu v jeden deň tie dobré koncerty hneď tri. Ale pozitívne je, že sa robí viac vecí ako si pamätám napr. počas vysokej,  a konečne sa aspoň trošku využíva blízkosť Viedne.

V rodnej Bratislave máte už status kultovej kapely. The Ills ale často koncertujú aj v zahraničí. Ako tam ľudia pristupujú k vašej tvorbe?
M: Kultová kapela? (Smiech). No, v zahraničí je to asi od koncertu ku koncertu. Zažili sme skvelé koncerty, aj čudné koncerty. Vo Viedni je napríklad publikum na môj vkus chladné. Toto mi ale dosvedčilo viac ľudí z viacerých kapiel, tak na tom asi niečo bude. V Nemecku bolo veľmi príjemne asi vždy, toto posledné Dánsko sa mi zdalo rozpačité. Ľudia reagujú výborne, ale nikdy som ich tam nevidel veľa. Zvláštne. Čechy pokladám za druhý domov. Tam to býva veľmi príjemné. Najviac si však asi pamätám Slovensko. Čo mňa samého prekvapuje…

Ľ: Ono je to v zahraničí možno ovplyvnené aj tým, že takáto hudba je tam bežnejšia ako u nás, a preto sú na Slovensku odozvy silnejšie, lebo mnohí nikdy nič také nepočuli a veľa ľudí je prekvapených, že niekto niečo také u nás vôbec hrá. A navyše sa s nami môžu potom lepšie porozprávať pri bare. Ale na druhú stranu, mimo Slovenska zase nemusíme toľko vysvetľovať, čo to ten post-rock vlastne je.

Je post-rock ako subžáner už prekonaný? Je vôbec možné prísť s inovatívnejšou kompozíciou?
M: Ja si myslím, že tak ako každý žáner postavený na úzkych hraniciach, post-rock pohltil sám seba. No dávam mu ešte dlhú životnosť, pretože má vďaka svojej typickej atmosfére mnohoraké využitie. Škoda len, že málokto zachádza za hranice tejto škatuľky. Viem si predstaviť veľmi zaujímavé hudby. Novátorské asi nie, no veľmi zaujímavé, prístupné a počúvateľné určite.

Ľ: Ja si nemyslím, že je prekonaný. Jeho problémom je podľa mňa to, že ľudia poznajú hlavne najväčšie mená, a tie hrajú ten „klasický“ ľúbivý post-rock s podobnými postupmi či gradáciami. Tie sú potom „kopírované“ ďalšími kapelami a zrazu to vyzerá, ako keby to bolo všetko vlastne rovnaké. A pritom existuje dosť kapiel, ktoré to robia inak, alebo sa snažia používať iné postupy, stupnice či nástroje. Ale je pravda, že s niečím prudko novátorským už v rámci žánru asi nikto nepríde.

Mogwai na poslednom albume zvolili tanečnejšiu podobu post-rocku, nepremýšľali ste aj vy nad niečím podobným?
M: Ak mám hovoriť za seba…ja určite nie. Skôr by som chcel skúsiť niečo, čo mám naozaj dlho v hlave ako rozrobenú a veľmi lákavú vec. Chcel by som spraviť pompézny album plný barokových a stredovekých melódii a pomedzi to narvať skladby, ktoré budú zasa zložité a precpané čudnými a smiešnymi zvukmi. Na to ale treba 4 ľudí a skill. Nie som si však istý, či so mnou túto túžbu v kapele niekto zdieľa (smiech).

Ľ: Ono to nakoniec aj tak dopadne tak, že to zostane niekde v strede medzi zložitosťou a pompéznosťou. Ja s pompéznosťou problém nemám, ale tie zložité skladby idú mimo mňa, hlavne preto, že z nich necítim tie emócie, ktoré pri hraní potrebujem. Ale v každom prípade, sme sa rozprávali s chalanmi, že na ďalšej nahrávke by sme mohli použiť aj iné nástroje, napr. sláčiky, klavír, melodiku, zvonkohru, husle, alebo čo nás ešte napadne. Takže je jasné, že posun tam bude.

Od posledného albumu Splendor už ubehol nejaký ten mesiac. Ste v procese skladania nových hudobných nápadov?
M: Áno. Ja s Adamom (druhým gitaristom) už máme skladby na dvojalbum. Ale stále to nie je “TO”. Chcel by som cítiť čo najviac “Toho”, keď budeme veci finalizovať. Máme už päť nových skladieb a na ďalších sa intenzívne pracuje. Myslím, že sa post-rocku vzďaľujeme na viac ako 2-3 kroky.

Ľ: Chalani skladajú a ja sa snažím pracovať na sebe, aby som s nimi držal krok, a zároveň, aby som nemal pocit, že hrám stále to isté, čo v ostatných pesničkách. Ale nemyslím, že až taký odklon od post-rocku to je (ako vysvetľujem vyššie). Aspoň tieto prvé dve pesničky. Uvidíme, čo bude ďalej a čo z toho vytrieskame.

Kto stojí za vašou vizuálnou stránkou, kto vám robí obaly albumov? Nové minimalistické logo Ills je vynikajúce.
M: Za našou vizuálnou stránkou stál vždy iný človek. Momentálne sa o cover staral Jonathan Fox a.k.a. Aches. To logo, ktoré tak chváliš, vyšlo zo starej kresby nášho bubeníka Ľuba, ktorý bude určite rád, že sa ti páči.

Ľ: Som rád, že sa ti páči. Ale v podstate nebolo zložité ho „vymyslieť“, lebo keď si to napíšeš tak to nejako prirodzene nabáda urobiť logo ako „čiarový kód“.

Predpokladám, že ste v kontakte s prešovskými post-metalistami Dawn To Come, keďže ste na tom istom labeli. Poznáte sa aj s dievčatami z H.I.N.T.? Myslíte, že na Slovensku sa už buduje akási mini scéna zoskupujúca post-gitarovky? Je ešte niekto o kom by mal poslucháč/čitateľ vedieť?
M: S chlapcami z Dawn To Come sme v takom tom zdravom kontakte, samozrejme. A v H.I.N.T. sú naše kamarátky z Moustache takže, áno. Ale neberiem to ako nejaké budovanie post-scény. Nechodíme spolu na pivo a nedebatujeme o 12 minútových nahrávkach. Pokiaľ viem, tak z podobných vecí tu máme kapely Portal a Line Gate. O nikom inom neviem. Ale…Ako by som to povedal? Ja sa necítim v roli príslušníka akejkoľvek väčšej skupiny dobre. Skupina dáva hranice a my sa vyvíjame aj ako ľudia, aj ako hudobníci, aj ako poslucháči. Posúvajú sa samozrejme aj hranice a medze, v ktorých sa človek pohybuje a…Pozri, ja chcem ostať členom The Ills, nie členom postrockovej komunity na Slovensku. Myslím, že po vydaní tretieho albumu nás aj tak bude len málokto škatuľkovať ako post-rock.

Ľ: Pre nás je dobré, že sa objavujú ďalšie skupiny. Aspoň si máme s kým zahrať a sme si žánrovo príbuzní. Aj preto je škoda, že Dawn To Come skončili. Ale inak sa stretávame len na koncertoch, či už oni chodia na naše, alebo my na ich, alebo všetci na zahraničné skupiny. Ale ťažko pri počte kapiel 4 hovoriť o nejakej scéne.

Vladimíra Gahérová

13/09/2013 0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>