tonigranko

Toni Granko

Martin Turčan je hudobník vystupujúci pod menom Toni Granko. Jeho zdravo sentimentálna zvuková zmes hlasu, gitary, klavíra, saxofónu a samplov môže pripomenúť čokoľvek. Ambientné plochy Briana Ena, gitarovú virtuozitu Mika Oldfielda, ale i poetiku tanečných Underworld v ich pomalších chvíľkach. Predovšetkým je to však hudba intímna a svojská. Aj vďaka tejto zasnenosti, a aj preto, že na  koncertoch Toni obsluhuje všetky nástroje sám, by si nejeden poslucháč mohol predstaviť človeka, ktorý trávi svoj čas predovšetkým samotársky. To však sympatický Bratislavčan popiera. Rád sa stretáva s ľuďmi, rád sa nimi necháva inšpirovať. Charakteristickým znakom debutového albumu Ľudia diaľok blízkych myslí bolo využívanie spevu, ktorý nemá text. Toni Granko sa rozhodol vyjadriť emóciu prostredníctvom hudby, nie konkrétnych slov. V rozhovore sa dozviete, že nový album, na ktorom pracuje, bude možno obsahovať nielen viac hudobných hostí, ale aj otextované piesne.

Martin Turčan žije aktívne a kreatívne. Spolu so Zuzanou Tkáčikovou pripravuje na rádiu Devín reláciu Tvorba v priamom prenose. Tá sa odohráva naživo striedavo v KC Dunaj a v štúdiu 5 Slovenského rozhlasu.

Vystúpil si na akcii Bratislava Street Art Festival. Aký je Tvoj vzťah k  umeleckému prejavu vo verejnom priestore?
Umenie patrí medzi ľudí, je pre ľudí. Je to jedna z foriem, ako sa najprirodzenejšie vmiesiť medzi okoloidúcich náhodných poslucháčov/divákov. Je fajn, keď ľudia, ktorí by sa k mojej hudbe nedostali vedome, tak sa prostredníctvom takýchto akcií ocitajú v priestore plnom umeleckých diel a môžu slobodne vyberať, čo sa im páči.

Je tvorba hudby lepšou potravou pre Tvoju dušu ako herectvo, ktoré si vyštudoval? Alebo je to aj o uplatnení sa? Predsa len, v našom pásme si hercom buď v televíznych seriáloch pochybnej kvality, alebo v divadle. Tvorba hudby tak vychádza ako niečo, v čom sa človek môže slobodnejšie realizovať a nemusí byť (až tak) viazaný?
Ja som sa pôvodne na konzervatórium hlásil na spev, ale keďže som ešte nemal zmutovaný hlas, bolo by veľké riziko ma prijať. Odporučili mi odbor herectvo, na ktorom sa kládol veľký dôraz na spev. Nebola to však tá najkľúčovejšia časť, čiže nevadilo, že môj hlas sa ešte vyvíjal. Keď sa pozriem retrospektívne na svoje štúdium na konzervatóriu, oveľa väčší objem času som venoval hre na gitaru, klavír a spev, ako samotnému herectvu. Po skončení školy to teda jasne určovalo ďalší smer môjho života. Samozrejme, hudba je čistá abstrakcia, preto mi poskytuje väčšiu tvorivú slobodu na vyjadrenie pocitov.

Označil by si sa za samotára?
Určite sa nepovažujem za samotára. Mám rád spoločnosť priateľov, ale veľmi rád sa ponáram do svojho vnútra. V intimite sa snažím svoje názory a pocity pretaviť do zvukov a tónov. Tie vytvárajú usporiadaný hluk, ktorý sa nazýva hudbou. Ale samozrejme, že najväčším zadosťučinením by pre mňa bolo nahrať niektoré moje kompozície so živými muzikantmi.

Už neexistujúca banskobystrická skupina Nové mapy tiež využívala vlastnú spievanú  abstraktnú reč. Poznáš ich?
Jasné, že poznám a dlhé roky. Dokonca som aj spolupracoval s Martinom Hasákom, ktorý je môj kamarát. Hrali sme spolu aj v Home Made Mutant, v kapele Maroša Hečka.

Nové mapy používali trochu iný princíp. Ja používam hlas ako ďalší nástroj, bez konkrétneho významu slov. Využívam zvukomalebnosť jednotlivých slabík. Filozofia tohto princípu spočíva v tom, zdeliť emóciu prostredníctvom hudby a nie prostredníctvom textu. Je to náročnejšie pre poslucháča, ktorý čaká popis emócie cez príbeh. Táto forma  ale poskytuje väčší priestor pre vytvorenie vlastného zážitku.

Bolo tento spôsob prejavu pre Teba úplne prirodzený od začiatku alebo Ťa postupne začala obmedzovať konkrétnosť slov?
Momentálne opäť experimentujem s písaním. Je to v procese a netuším, ako to nakoniec dopadne. Neobmedzujem sa tým, že by som už nikdy nepoužil text. Som otvorený tomu, čo prichádza. Vždy som mal rád všelijaké neznáme, napríklad africké alebo arabské skupiny, ktorých textom som nerozumel a aj tak som vedel precítiť hĺbku ich výpovede. Veď napokon najväčší skladatelia tzv. vážnej hudby boli tiež v tomto smere odvážni a naučili ľudí počúvať hudbu ako takú.

Adam Kerďo si zahral v niekoľkých Tvojich skladbách na saxofón. Môžeme očakávať na Tvojom ďalšom počine aj iné, nové živé hudobné nástroje? Ozaj, skicuješ si už nejaké nové skladby?
Jasné, pracujem na nových veciach, zatiaľ je to v štádiu kvasu. Uvidíme, ako sa postupne bude pretlak vo mne zvyšovať a nakoniec to znova nahrám a dúfam, že sa v okolí budú vyskytovať zaujímaví muzikanti, ktorí dokážu s citom moje skladby obohatiť. Takisto som v období nahrávania Ľudia diaľok blízkych myslí oslovil Adama Kerďa, lebo si to živý zvuk saxofónu vyslovene pýtalo. Adam je môj dobrý kamarát a keďže viackrát spomenul, že ho zaujíma hudba, ktorú tvorím, pár krát sme si zamuzicírovali a bolo to. Na tomto albume spolupracuje aj Martin Geišberg, ktorý nahral do jednej skladby španielku. Vzniklo to úplne prirodzene, Martin je tiež môj kamarát a chodieva ma navštevovať. Vypočul si pesničku a zahral do nej zaujímavú linku. Keď som potom nahrával, už som si to nevedel bez nej predstaviť.

Poetický názov Tvojho prvého albumu Ľudia diaľok blízkych myslí naráža na konkrétne osoby Tebe vnútorne blízke ale kilometrami vzdialené?
Nie. Je to vlastne o tom, že každý človek má trochu inak vykryštalizované vnímanie hudby a toho, čo ho na hudbe baví. A ľudí, ktorým sa môže zdať moja hudba blízka, nerozdeľujú hranice alebo vzdialenosti. Hudba je univerzálna reč, ktorej buď rozumieš, alebo nerozumieš. A preto Ľudia diaľok blízkych myslí.

Spolu so Zuzanou Tkáčikovou pripravuješ a moderuješ reláciu Tvorba v priamom prenose na rádiu Devín. Vzišiel tento zaujímavý projekt práve od Teba a Zuzany alebo si bol oslovený niekým iným z rozhlasu?  Opíš neznalému čitateľovi, o čo v Tvorbe v priamom prenose ide.
Tento projekt sme vymysleli spolu so Zuzatkou a ponúkli sme ho rádiu Devín. Ako už z názvu vyplýva, každá relácia je pokusom o vytvorenie umeleckého diela v priamom prenose vysielania. Spájame v nej umelcov, ktorí sa navzájom nepoznajú, a tak často vznikajú neočakávané výstupy – spojenia obrazu, hudby a slova. Vždy totiž za jedným stolom sedí výtvarník, hudobník a spisovateľ.

Pri úvodných vydaniach relácie sa výtvarníci smiali, že načo už voláme výtvarníka tvoriť do rozhlasu. Dnes sa situácia obrátila. Keď dávame dokopy hostí, stretávame sa s reakciami od výtvarníkov: „Jéj, už som sa bál, že ma nezavoláte.“

V pôvodnom koncepte sme počítali s webkamerou, ktorá by v priamom prenose snímala záznam práce výtvarníka od bieleho plátna, až do štádia, do ktorého sa s dielom dostane po 2 hodinách práce. Okrem toho samozrejme výtvarník komentuje vznik samotného diela. Som presvedčený o tom, že takáto forma prezentácie tvorby výtvarných umelcov je veľmi zaujímavá a inšpiratívna pre ľudí, ktorí tiež majú chuť tvoriť.

Debutový album Ľudia diaľok blízkych myslí je vydaný aj na fyzickom nosiči vo vydavateľstve Azyl
Toni Granko na Facebooku
Toni Granko na Bandcamp

Vladimíra Gahérová

14/11/2013 0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>